O Pohár Jendy Červotoče

Po mnohých rokoch a máme také tušenie , že presne po desiatych sme sa vybrali do westernového mestečka Beaver City za účelom získania poháru Jeníka Červotoče. Vyrazili sme z Trenčína v silnej trojke (Bosorka, Toronto a Joe-Joe) cca okolo pol siedmej a po troche blúdenia sme sa dostali za tri hodiny na miesto. Poblúdili sme dokonca i v Brne, kde Joe-Joe prešvihol odbočku a potom i v Strážku, keď sme si nevedeli spomenúť na odbočku. Ešte, že sme mali GPS, ktoré aj tak nikto nebral vážne. Priamo do mestečka sme prišli tak akurát, aby sme sa mohli zvítať s osadníkmi mestečka a kamarátmi, ktorí tam dorazili pred nami. Tento rok tam bolo Slovensko celkom slušne zastúpené. Celkový sa tam zišlo 14 zlatokopv resp. zlatokopiek zo Slovenska. Napriek takému počtu nakoniec česť Slovenska zachraňovala Bosorka a Lenka Tučeková. Chlapi sa vôbec nepochlapili. Na margo celej súťaže by sme chceli všetci zúčastnení spoločne vyhlásiť, že menšie zlatinky už nie je možné z technického hľadiska ani napáskovať. Také ako boli súťažné by sme niekde na potoku ani nebrali. Jeníček sa skutočne prekonal. Obdivujem aj Velblouda, ktorý to vraj páskoval. Počasie nám vyšlo super a bol to asi prvý krásny deň indiánského leta. Ale keď slniečko zašlo za mraky bolo už aj trošku zima.

Okrem ryžovania finalisti museli dokázať aj svoju schpnosť ubrániť sa proti prípadným desperádom, čo dokazovali hodom nožom resp. sekerkou. Na záver finalisti riešili odhad, koľko gramov zlatiniek sa vôjde do víťazného pohára Jednu Červotoče.  Nakoniec sa zistilo, že pohár má objem 1,2dl, čo predstavuje váhu 2,31kg čistého zlata.

Na záver prebehlo v saloone vyhlásenie výsledkov a jednotliví víťazi si mohli vybrať s ručných prác miestného majstra kováča, sladkostí a nejakého toho života budiča. Po vyhlásení sme už aj padali do Boleradíc, kde nás očakával Seržant i nejakým tým množstvom burčáku, aby sme mu s ním pomohli. Domov sme sa vrátili krátko po jednej hodine v noci.